Choď na obsah Choď na menu
 


Sprievodca - 18. kapitola

14. 5. 2018

Som smädný,“ fňukal Harry pri výstupe na Artušove sedlo. „Nechápem, prečo sa musíme trepať na nejaký blbý kopec,“ hundral a vliekol sa z nohy na nohu.

No hádam si nechcel celý deň sedieť na izbe, keď je vonku tak krásne?“ začudoval sa Louis, zatiaľ čo na chvíľu zastal, aby si zložil z chrbta ruksak.

Uhádol si. Chcel,“ odsekol Harry a sadol si na zem. Bol bez nálady, pretože mu Louis prekazil všetky plány a vytiahol ho von i napriek jeho protestom, že dnes nikam nejde. Harry chcel leňošiaci deň. Žiadna prehliadka, žiadny výlet, len si čítať, spať, či sa túliť k Louisovi. Prosto pohodičku v predposledný deň pobytu. No Louis bol zase ako obvykle akčný a nedokázal len tak sedieť na izbe. Zvlášť po tom, čo sa stalo ráno. Tvrdil, že si obaja potrebujú prevetrať hlavu. Harry však nesúhlasil a snažil sa bruneta presvedčiť všetkými možnými spôsobmi, aby mohol ostať v penzióne. Dokonca vytasil tú najväčšiu zbraň – sprievodcovu skúšku. Snažil sa Louisa presvedčiť tým, že ho predsa čaká náročná skúška a musí sa učiť. No ani tak neuspel. Jeho dobre mienené rady brunet odbil šmahom ruky. Nakoniec musel sklamaný a nahnevaný Harry kapitulovať a voľky-nevoľky sa vybral na výlet, ktorý mal byť pre neho údajne nezabudnuteľný. No zatiaľ všetko nasvedčovalo tomu, že nezabudnuteľný bude, ale v tom opačnom zmysle. A tak sa chlapec zrejme rozhodol, že keď má pokazený deň on, môže ho mať vďaka jeho nepríjemnému správaniu i Louis.

Tu máš, napi sa,“ vytiahol Louis z ruksaka fľašu s vodou a podal ju šomrajúcemu Harrymu, ktorý okamžite začal dychtivo piť. „A aby si vedel, z toho blbého kopca je úžasný výhľad na celé mesto. Uvidíš, že si ho zamiluješ.“

To určite,“ pretočil kučeravec očami. „Nemám rád kopce. A ďakujem za vodu,“ vrátil poloprázdnu fľašu do brunetovho batoha. S tichým povzdychom vstal a nasledoval modrookého sprievodcu.

Potom už nepovedal nič, len po zvyšok cesty ticho kráčal asi meter za Louisom, ponorený vo svojich vlastných myšlienkach. Hoci sa mu brunet snažil prihovárať, Harry nijako nereagoval. Louisa mrzelo, že sa opäť uzatvára do seba a nechce s ním komunikovať. Predsa len, rád by vedel, čo sa mu preháňa hlavičkou.

 

Wow,“ nezmohol sa Harry na slovo, keď konečne vyšliapal hore na vrchol. Lapal dych a fascinovane hľadel na scenériu rozprestierajúcu sa pod nimi. Cítil sa ako v rozprávke. Naskytol sa mu dokonalý výhľad na celý Edinburgh. Mesto ležiace pod nimi mal ako na dlani a vidieť ho z takejto perspektívy bolo niečo fascinujúce. V tej chvíli zabudol aj na únavu i na to, že sem vôbec nechcel ísť. Louis neklamal keď tvrdil, že si ten výhľad zamiluje.

Mal si pravdu, je to úžasné,“ hlesol, zahanbený svojim predchádzajúcim správaním.

Tak sa ti to teda páči?“ usmial sa brunet pri pohľade na nadšenie v zelených očiach.

Áno,“ vydýchol chlapec. „Je to nádhera. Ďakujem. A,“ na chvíľu sa odmlčal, bojujúc sám so sebou. Toto bude chcieť gule. „A...prepáč, že som sa choval ako debil.“

Louis sa usmial a postrapatil Harrymu vlasy. „To je v pohode, Harry. Ale teraz poďme pomaly naspäť.“

 

Keď zostupovali dolu, Harry bol v oveľa lepšej nálade. Smial sa, žartoval, doberal si Louisa.

Čo by si povedal na obed v pizzerii, Harry?“ znenazdajky sa ho opýtal brunet. „Rád by som ťa s niekým zoznámil.“ Ledva to vyslovil, všimol si ako oslovený stuhol a zastal.

Čo? Načo? S kým?“ zavrčal podráždene kučeravý chlapec. Jeho nadobudnutá dobrá nálada bola razom fuč. To posledné, po čom túžil, bolo zoznamovať sa s niekým neznámym deň pred návratom do Londýna. On k svojmu životu nepotrebuje žiadnych ďalších cudzích ľudí.

To je prekvapenie. Ale uvidíš, bude sa ti páčiť,“ tajomne sa usmial brunet, no v duchu sa vážne modlil, aby to neprestrelil a jeho prekvapenie nespôsobilo Harrymu šok.

Harry, hoci nerád, musel priznať, že po týchto slovách naozaj začína byť mierne zvedavý.

Tak teda dobre,“ porazenecky vzdychol po chvíli trucovania.

 

Na múriku pred pizzeriou neďaleko Holyrood parku sedel vysoký čiernovlasý chlapec. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že nevníma okolie, keďže mal v ušiach slúchadlá a pohľad zabodnutý niekam do neznáma. V ruke držal horiacu cigaretu a labužnícky si z nej poťahoval. No vo chvíli, keď uvidel Louisa a jeho spoločníka, okamžite cigaretu zahasil a so širokým úsmevom vstal a vybral sa im naproti.

Keď Harry videl prichádzajúceho chlapca, vytreštil oči. Toto má byť to Louisove prekvapenie? To snáď nemyslí vážne...

Kráčal k nim chlapec oblečený v čiernom tričku s nápisom Arch enemy, jeho obľúbenej skupiny, tmavomodrých džínsoch a čiernej koženej bunde s motívom smrtky. Na hlave mal čiernu čiapku, nazývanú beanie, spod ktorej mu vytŕčali uhľovočierne vlasy, a pár prameňov mu padalo do očí. V nose a na dolnej pere mal malé, no pomerne nápadné piercingy, ktoré sa mierne leskli pod dopadajúcimi slnečnými lúčmi.

Ahoj,“ usmial sa neznámy na Harryho, ktorý si ho vydesene obzeral. Chlapec mohol mať o rok, o dva viac, bol minimálne o pol hlavy vyšší a oči mal obtiahnuté čiernou linkou. V kontraste s jeho bledou pokožkou dodávali jeho výzoru zvláštny šmrnc. Nebolo pochýb o tom, k akej skupine neznámy patrí.

A-ahoj?“ znelo to skôr ako otázka, než odpoveď na pozdrav.

Ty musíš byť Harry,“ pokračoval chlapec akoby sa nechumelilo a nevšimol si Harryho nepohodlie a vystrašený pohľad. „Ja som Alex. Teší ma,“ žmurkol na kučeravca a natiahol k nemu ruku.

Harry bez slova prijal ponúkanú ruku, no ďalej mlčky civel na staršieho chlapca. Vôbec sa mu nepáčil. Ako si Louis mohol myslieť niečo iné?

Harry, Alex je Marcov syn,“ ozval sa Louis, keď si všimol Harryho vyplašený pohľad a uznal za vhodné zasiahnuť. Asi ho mal vážne najprv upozorniť, že Alex je trochu iný než väčšina chlapcov v jeho veku. Za tých pár dní už stihol pochopiť jednu vec. Všetko nové, neznáme a vymykajúce sa z jeho zaužívaného stereotypu, predstavuje pre Harryho problém.

Neboj sa, neublížim ti,“ usmial sa na Harryho Alex. „Ja nehryziem.“

Tomlinson, ja ťa zabijem! hodil zelenooký chlapec vražedný pohľad na mladého sprievodcu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.