4. kapitola
Keď vošli do izby, Harry sa ihneď frustrovane zvalil na posteľ.
„Harry, čo to robíš? Máme prehliadku...“
„Nikam nejdem!“
„Prosím?!“
„Povedal som, že nikam nejdem, tých idiotov mám plné zuby. A absolútne nemám chuť obzerať si nejaké blbé pamiatky. Ostávam tu.“
„V žiadnom prípade.“ Žiadna odozva.
„Harry, vstávaj!“
„Nie.“
„Nemôžeš tu ostať, na prehliadku musia ísť všetci.“
„Seriem na to, čo musím.“
„Dávaj si pozor na jazyk, dobre?“
„Nie si môj otec, tak sa nenamáhaj,“ odvrkol Harry a pretočil sa v posteli tak, že bol otočený Louisovi chrbtom. Tušil, že to práve prehnal, veď Louis mu chcel len dobre a ako jediný sa k nemu správal slušne, ale bol naštvaný, že ho jednoducho nenechá na pokoji ako všetci ostatní. Čo nevie pochopiť, že chce byť chvíľu sám?
Louis len prekvapene zalapal po dychu a začínala mu dochádzať trpezlivosť. Už chápal prístup učiteľov. Zrejme mali skúseností so zaťatým Harrym viac než dosť. A najjednoduchšie pre nich bolo nevšímať si ho, dať mu pokoj (namiesto toho, aby ho donútili urobiť to, čo treba) a rovno ho zaškatuľkovali ako problémového a neprispôsobivého. A tomu pripisovať všetky jeho ďalšie problémy. Ale toto predsa nie je riešenie!
„Harry, nebudem to viackrát opakovať!“ zvolal naštvane. „Okamžite zodvihni svoj zadok z tej postele a nástup ku dverám! Inak za seba neručím,“ zavelil rázne Louis a Harry len nechápavo vyvalil oči. Z tohto Louisa išiel strach. Keby mu to prikázal hocikto iný, ani sa nepohne. Ale Louis... Chce mu predsa dobre, nahováral si, a ak to tu majú ten týždeň prežiť bez ujmy na zdraví, bude lepšie ho neprovokovať.
„J-Ja...No dobre. Už idem.“
***
„Sme všetci?“ obrátil sa po príchode na recepciu Louis na jedného z učiteľov. Ten len mykol plecom.
„Nezvyknete si pred odchodom svojich klientov spočítať?“ ozval sa za jeho chrbtom známy sarkastický hlas. Ani sa nemusel otáčať, aby vedel kto to je. Stará ropucha.
„Pani Donnovenová, ja som sprievodca, nie vychovávateľ. Za svojich študentov zodpovedáte ako učitelia vy.“
„Zrejme nie za všetkých,“ hodila nenávistný pohľad na neďaleko sediaceho Harryho.
„Čo prosím?“
„Že ste si Stylesa zrejme vzali pod ochranné krídla vy,“ odsekla.
„Ach, ak vás trápi iba toto,“ pretočil Louis očami a snažil sa nedať najavo svoj hnev. „Pokojne si to s vami vymením a vezmite si ho pod ochranné krídla vy. Kedy sa môže Harry presťahovať na vašu izbu?“
„Č-čo? To nemyslíte vážne, však?! Chlapec nemôže byť na izbe s dospelými ženami!“ pobúrene vybuchla.
„Ten chlapec je gay. Ženy ho nezaujímajú. Takže áno, myslím to vážne.“
„Ste chorý,“ vyprskla Donnovenová a odišla spočítať študentov.
No super, toto bude ešte veselý týždeň, zúfalo si pomyslel Louis. Harry, ktorý sa búri, učiteľka, ktorá ma neznáša od prvého dňa... A to som chcel mať len pokojný víkend...
„Sme všetci, aj so Stylesom,“ vyštekla ropucha, keď sa o chvíľu vrátila a pripojila sa ku kolegyni. Pri pohľade na mladšiu učiteľku videl Louis jej pobavený pohľad a iskriace oči. Vtedy si už bol istý, že jedine s ňou bude rozumná reč ohľadne Harryho.
„Mládež, nasledujte ma!“ zvolal a vyrazili do edinburských ulíc.
***
Po tom rannom incidente nebol Louis vo svojej koži. Vedel, že si to u staršej učiteľky pokašľal a teraz bude vyhľadávať akúkoľvek zámienku aby ho zdiskreditovala a ponížila, či mu celý pobyt nejako znepríjemnila. Zaumienil si, že sa už nesmie nechať vyprovokovať. Nikým. Ani Harrym. Okrem toho sa bál, že Zayn si bude chcieť vybiť svoje poníženie na Harrym a bude ho provokovať, kým sa niečo nezomelie. Aj keď si predsavzal, že sa pokúsi Harryho udržať v dostatočnej vzdialenosti od nich, vedel, že je nemožné robiť prehliadku mesta a dávať pritom aj pozor na Harryho. Bohužiaľ, ako už zistil, na pomoc učiteľov sa v tomto smere spoliehať nemohol. Nikto sa nepobije o to, aby ochránil Harryho Stylesa pred Zaynom Malikom. Chvalabohu, jeho obavy sa neskôr ukázali ako neopodstatnené.
Na nálade mu nepridalo ani Harryho správanie. Po tom rannom výbuchu vzdoru bol celý deň mĺkvy, čo ale uňho nebolo nič nezvyčajné, keďže sa s ním, za normálnych okolností nikto nebavil, no Louis na ňom videl, že nie je vo svojej koži. Zrejme ho trápilo, že vďaka nemu sa Louis dostal do konfliktu s učiteľkou. Hoci ho niekoľkokrát ubezpečil, že to nie je jeho vina, vedel, že Harry si to napriek tomu berie osobne. Chvíľami sa zdalo, že absolútne nevníma okolie a nereagoval ani na Louisove príkazy skupine, no o pár minút už bol zase duchom prítomný a s Louisom normálne komunikoval.
Louisovi ho bolo ľúto. Nemal by byť sám, všetkými odstrkovaný a odsudzovaný. Mal by si užívať život, šantiť so spolužiakmi, počas prehliadok sa fotiť na každom rohu a pri každej hlúposti, baviť sa a smiať sa s nimi, nie byť terčom ich posmeškov. Mal by robiť všetko to, čo robia mladí chlapci v jeho veku a nie sedieť sám, celú cestu hľadieť von oknom a držať sa niekoľko metrov za skupinou, mimo dosahu Malikovej bandy. Potrebuje kamarátov vo svojom veku.
***
„Hej, kamoš, čo sa deje?“ odchytil si Harryho počas prehliadky múzea People’s story. Harry sa vliekol z nohy na nohu a nejavil žiadny záujem o výklad, ani o vystavené exponáty.
„Nebaví ma to tu.“
„Nebaví? To som až taký nudný?“ Na Louisovej tvári sa objavil sklamaný výraz. Nedúfal, že by Holyrood a škótsky parlament Harryho zaujali, z toho ranného výstupu pochopil, že na takýto druh pamätihodností nie je, ale dúfal, že by práve toto múzeum mohlo vzbudiť v Harrym aspoň malý záujem a zvedavosť. Študentov v jeho veku zvyčajne tlačiarensky lis, pivovar či cely bývalého väzenia celkom zaujímali a vo veľkom sa pri vystavených exponátoch fotografovali.
„Ale nie,“ konečne sa usmial a Louis bol za ten úsmev, u Harryho tak zriedkavý, neskutočne vďačný. „Ty si v pohode. Len nemám rád takéto prehliadky. To nie je veľmi pre mňa. A navyše som hladný,“ priznal, čo o malú chvíľu dosvedčil aj jeho škvŕkajúci žalúdok. Harry zahanbene klopil pohľad do zeme, no Louis mu len veselo potľapkal po pleci.
„Vydrž kamoš, dokončím prehliadku, dám rozchod na obed a pôjdeme sa niekam najesť.“
„Pôjdeme?“ Harry šokovane zdôraznil to množné číslo.
„No hádam si si nemyslel, že ťa tu nechám samého blúdiť po meste, keď všetci ostatní sa pohybujú v skupinách? Takže, súhlasíš, že mi budeš robiť spoločnosť? Okrem toho, nerád jem sám.“
„Tak dobre, usmial sa Harry.
„Ale pozývam ťa,“ varoval ho ešte Louis. Harryho pretočenie očami už nevidel.
***
Louis sedel s Harrym na terase malej reštaurácie neďaleko múzea v družnom rozhovore a zdalo sa, že chlapcova zlá nálada a smútok sú preč. Harry sa smial, žartoval a Louis sa tešil, že sa konečne uvoľnil a baví sa. Ale nič netrvá večne a ani Harryho dobrá nálada nemala dlho vydržať.
„Aha ich, hrdličky, ako si hrkútajú. Styles sa tuším prvýkrát za tie roky čo ho poznám, smeje,“ ozval sa sčista-jasna za Louisovým chrbtom nepríjemný hlas. Ihneď vedel kto to je. Harryho nahnevaná grimasa, ktorá sa razom zjavila na jeho tvári a ruky zovreté v päsť ho o tom iba uistili. Jeho, inokedy nádherne zelené smaragdy teraz blčali hnevom.
„Drž hubu, Malik a vypadni.“
„Ale, ale... Niekto nám tu vyskakuje, keď má za zadkom bodyguarda. Som zvedavý, či budeš taký frajer aj v škole, Styles,“ výhražne preniesol Zayn a opäť sa vyparil. To však stačilo na to, aby bola Harryho dobrá nálada šmahom ruky v háji.
„Idiot,“ zamrmlal, no oči sa mu začali plniť slzami.
„Harry, nevšímaj si ho, chce ťa len vyprovokovať,“ snažil sa ho utešiť Louis, no tušil, že to nebude také jednoduché.
Harry pokrútil hlavou. „Teraz si nedovolí, ale v škole, keď budem sám, mi to vráti aj s úrokmi,“ vzlykol.
„Možno to nebude také hrozné. Tá druhá učiteľka, ako sa to volá, Wilsonová?, sa zdala byť v pohode, vyzerá, že jej jedinej na tebe záleží.“
„Áno, jej áno, ale v prítomnosti Donnovenovej sa bojí zakročiť. Už mala niekoľkokrát kvôli tomu problém, že či mám u nej protekciu, keď sa ma tak zastáva. Jej sa bojí každý. Je to riaditeľkina kamarátka.“
Louis len nechápavo krútil hlavou. Tá ropucha je fakt ešte sprostejšia ako si myslel. A bohužiaľ, i nebezpečnejšia. O dôvod viac mať sa pred ňou na pozore.
„Ja som to vedel,“ pokračoval Harry. „Nemal som na tento blbý výlet vôbec chodiť.“
„Harry, čo to hovoríš!“ šokovane zvolal Louis. „To nemôžeš myslieť vážne.“
„Myslím. Nechcel som sem ísť,“ zamrmlal Harry so sklonenou hlavou a mykol plecom, akoby bolo normálne, že sedemnásťročný chlapec odmieta ísť na výlet so svojimi rovesníkmi a stráviť tak týždeň mimo domu, bez rodičov. „Ale mama ma donútila. Vraj: prídeš na iné myšlienky, zlato,“ napodobňoval ženský hlas, pričom nervózne klopkal nohou pod stolom. „To isto...“
„Harry,“ vzdychol smutne Louis, natiahol k nemu ruku a pohladil chrbát Harryho ľavej ruky, ktorú mal položenú na stole. Cítil, ako Harry stuhol, ale ruku neodtiahol. „Tvoja mama nevie ako sa k tebe v škole správajú, však?“
Harry mlčal, len odmietavo pokrútil hlavou a slzy už zadržať nedokázal. „Vie len to, že sa mi posmievajú kvôli tomu, že som... homosexuál.“
„A nie je jej divné, že nemáš žiadnych kamarátov?“
„Nie, učiteľka jej už niekoľkokrát oznámila, že som problémový a neprispôsobivý, tak to už nerieši,“ zamumlal cez slzy.
„To mi je ľúto,“ Louis mal odrazu v hrdle hrču, ktorá mu bránila voľne sa nadýchnuť. To snáď nie je možné, tí ľudia sú načisto slepí.
„Nemusí. Na mne nikomu nezáleží,“ odsekol Harry a voľnou rukou si utrel slzy.
„Mne áno,“ šepol Louis a zovrel Harryho ruku v tej svojej. Pri tom dotyku cítil, akoby ním prešiel elektrický prúd a jeho telo zachvátili zimomriavky. Pri pohľade na Harryho uvidel v jeho tvári zmes rôznych pocitov. Zmätok. Panika. Prekvapenie. Úľava. Povzbudivo sa naňho usmial.
„Hore hlavu, Harry. Si silný chlapec, zvládneš to."
Komentáre
Prehľad komentárov
... nuž nie každý začiatok býva dobrý! A rovnako to býva aj s koncom. Takže som zvedavá!
4
(Latryna, 5. 3. 2017 5:55)