3. kapitola
„Wow,“ Harry zabudol od prekvapenia zavrieť ústa keď vošiel spolu s Louisom do izby, ktorá bola už niekoľko rokov rezervovaná pre sprievodcov ich cestovnej agentúry. Hoci nebola ničím výnimočná od ostatných dvojlôžkových izieb v penzióne, predsa tu bolo niečo, čo ju robilo inou. Keď mal Louis pred pár rokmi to šťastie navštíviť tento novopostavený penzión ako prvý sprievodca a zároveň možnosť vybrať izbu, ktorú budú obývať výlučne sprievodcovia ich agentúry, ani poriadne nevedel prečo si vybral práve túto. Niečím ho zaujala. A akýmsi podivným spôsobom získal k tejto izbe určitý citový vzťah, kvôli ktorému sa sem zakaždým rád vracal. A s každým pobytom Louis v tejto izbe zanechával svoj podpis. Zakaždým to bola maličkosť, čím ju ozvláštnil, a hoci Louis nie je zďaleka jediný sprievodca čo sem chodí, v súčasnosti je už izba v agentúre známa ako „Louisova izba“.
Útulne zariadená dvojlôžková izba s oddelenými posteľami, komodou, písacím stolom, televízorom a malou chladničkou očarila aj mladého klienta. Keď vybehol na balkón a zistil, že má výhľad priamo na Edinburský hrad, zvýskol od radosti.
„Vedel som, že sa ti tu bude páčiť,“ usmial sa Louis a pomyslel si, že Harryho rozžiarené oči stáli za všetky tie pochybnosti. Nechal chlapca nech sa porozhliada a potom mu ukázal kde sa môže zložiť. „Ja zvyknem spávať pri okne, ale ak tam chceš byť radšej ty, nemám s tým problém.“
Harryho pri tých slovách oblial studený pot, vyschlo mu v krku a šokovane zíral na Louisa. S touto možnosťou nepočítal. Vedel, že je penzión plne obsadený, Louis to spomenul niekoľkokrát, ale myslel si, že nejakú izbu navyše majú vždy v rezerve, a že niečo vybavil keď na tých pár minút zmizol.
„To... to je va-vaša izba? My... my tu bu-budeme spolu? Ne-nebudete mať z toho problémy?“ koktal, keď sa konečne zmohol na slovo, červenajúc sa až po korienky vlasov.
„Hádam, že ich mať budem, keď sa to v agentúre dozvedia, ale veď som ťa nemohol nechať spať na recepcii. A mimochodom, tykaj mi. Keď už sme teda tí spolubývajúci,“ doširoka sa usmial Louis a odhalil tak svoj dokonalý chrup.
„A-ale ja... ja som nepočúval keď... keď si sa predstavoval,“ zahanbene šepol Harry.
„Viem, všimol som si,“ uškŕňal sa sprievodca, zatiaľ čo Harry klopil pohľad a najradšej by sa bol od hanby prepadol do horúcich pekiel. Nestačí, že sa pred tým mladým sexi sprievodcom ukázal ako totálny idiot a slaboch, z ktorého si robí každý fackovacieho panáka, ešte aj toto...
„Som Louis,“ podišiel k chlapcovi, prstami mu zdvihol bradu, aby mu pozeral do očí. „A už sa tým netráp, dobre?“ Chlapec slabo prikývol a na jeho tvári sa usadil jemný úsmev, hoci sa stále cítil zahanbený.
„Harry, teší ma,“ vystrelila ruka mladšieho chlapca bez premýšľania smerom k Louisovi, ktorý ju bez okolkov prijal a zovrel vo svojej. Pri tom dotyku Harry cukol a a v panike ju chcel vytrhnúť a odtiahnuť sa. No Louis mu ju držal pevne.
„Šššš, neboj sa, nechcem ti ublížiť. Ja sa ťa nebojím, zabudol si?“ prihováral sa mu upokojujúcim hlasom a keď videl, že sa Harry pomaly uvoľňuje, vtiahol si ho do objatia.
„Prepáč, Harry, nechcel som ťa vyľakať,“ zamumlal mu do vlasov, ktoré voňali po malinách a mäte. Taká príjemne upokojujúca vôňa... Po druhý raz v ten deň mal Louis pocit, že jeho rokmi budované sebaovládanie nadobúda značné trhliny.
Keď sa Harry ocitol v Louisovom objatí, zaplavila ho panika. V živote ho neobjal nikto iný okrem rodinných príslušníkov, a teraz sa ho bez zábran dotýka celkom cudzí človek? A dokonca muž. Toto nie je normálne... Buď je Louis anjel alebo totálny magor.
Harry si hrýzol do pery a rozmýšľal, ako sa z tejto situácie vykrútiť. Hoci ho Louisove teplo upokojovalo, objatie od preňho cudzieho človeka mu nebolo celkom príjemné.
„Louis, prepáč, ja nemôžem...“ vzlykol a Louis ho pustil. Povzbudivo sa naňho usmial a pokynul mu, aby si sadol na jednu z postelí. Louis si k nemu prisunul stoličku tak, aby nebol príliš blízko, ale ani veľmi ďaleko.
„Harry, chápem, že je to pre teba teraz ťažké. Že to medzi ľuďmi nemáš ľahké a máš z nich strach. Ale sľubujem ti, že ja ti neublížim. Práve naopak. Kedykoľvek budeš potrebovať, pokojne sa na mňa obráť. S čímkoľvek,“ hľadel Harrymu priamo do očí. Odrazu sa na jeho tvári zjavil úškrn, ktorý veštil nejakú neplechu. Po chvíľke premýšľania, keď Harry vstrebával jeho slová, pokračoval. „Nemám problém s tebou diskutovať ani o sexe.“
Pri slove sex Harry očervenel ako paprika, zavyl ako ranené zviera a zvalil sa na posteľ, hlavu zaboril do vankúša a ticho vzlykal. Ten človek ho snáď trápi schválne, alebo čo? Akoby nebolo dosť, že s ním musí celý ten týždeň bývať, ešte ho ide aj provokovať?
Louis trpezlivo čakal a premýšľal, ako to ten chlapec robí, že si ho od začiatku tak získal. O chvíľu sa Harry upokojil a opäť sa posadil, hoci stále na jeho tvári prevládal mierne vydesený a nedôverčivý výraz.
„Prečo to robíš? Vôbec ma nepoznáš...“ uprel na Louisa svoj smaragdový pohľad a čakal na odpoveď. Louis nemusel dlho premýšľať. Bolo to predsa jasné.
„Už som povedal. Chcem ti pomôcť. Bolí ma vidieť, keď mladý človek ako ty trpí. Nedokážem sa tomu nečinne prizerať bez toho, aby som niečo neurobil. Asi mám nejaký spasiteľský komplex alebo čo.“
„Ďakujem,“ zašepkal Harry a v očiach sa mu leskli slzy dojatia a vďaky. Bolo to preňho niečo neopísateľne úžasné konečne stretnúť človeka, ktorý sa na neho pozerá bez predsudkov a neodpísal ho dopredu len kvôli jeho sexuálnej orientácii. Nakoniec to, že ho sem mama donútila odísť – vraj aby prišiel na iné myšlienky – nebol až taký najhorší nápad, ako si ešte pred pár hodinami v autobuse myslel.
Louis sa na Harryho fascinovane díval a kládol si otázku, ako to tu vydrží týždeň s tým nádherným kučeravým zelenookým stvorením bez toho, aby sa naňho pri prvej príležitosti vrhol. Už len pohľad naňho mu spôsoboval, že sa jeho kamarát opäť staval do pozoru.
„Pamätaj, Harry, ak by si sa potreboval porozprávať, som tu pre teba,“ adresoval kučeravcovi posledné slová pred tým, než zmizol v kúpeľni. Musel si akútne vyriešiť jeden malý problém.
***
„Pán sprievodca, ste v poriadku? Nechcel vás v noci Styles znásilniť?“ ozvalo sa od stola, pri ktorom sedel Zayn Malik so svojou bandou, práve keď Louis s Harrym v závese vchádzali do jedálne penziónu na raňajky. Miestnosť okamžite zaplavil smiech Harryho spolužiakov a Louis sa ani nemusel otočiť, aby vedel, ako Harry za jeho chrbtom stuhol. Ejha, informácie sa tu šíria rýchlo... Odkiaľ vedia, že je Harry so mnou?
„Aj ja vám želám dobré ráno, pán Malik,“ pohotovo reagoval Louis a nedal ani len náznakom najavo, že by ho tá nemiestna poznámka vykoľajila. Pri spomenutí svojho mena sa Zayn ošil a zbledol, a už otváral ústa, no Louis mu nedal príležitosť niečo odseknúť, lebo pokračoval. „Neviem prečo by to mal urobiť a na základe čoho tak usudzujete.“
„Styles sa vám nepochválil, že je buzerant?“ naoko prekvapene zhíkol Zayn. „Tak to sa teda divím, lebo v škole to vedia všetci. No a keď teraz s vami býva, tak som myslel,...“
„Tak nemyslite a starajte sa o seba!“ zvolal naštvane Louis. S týmto idiotom si ešte zrejme užije... „Toto nie je vaša vec. A mimochodom, urážlivé slová si v mojej prítomnosti neželám. Inak za seba neručím.“
Louis sa modlil, aby touto vyhrážkou neprestrelil, ale ten magor ho už totálne vytáčal. Rýchlo pohľadom preskenoval jedáleň a vydýchol si. Žiadny z učiteľov tam v tej chvíli nebol. No jeho zbožné želanie naraňajkovať sa v pokoji nebolo vyslyšané.
„Louis, mohla by som s vami na chvíľu hovoriť?“ ozvala sa pri ich stole asi o desať minút ta nepríjemná, staršia učiteľka. Stará ropucha, označil si ju Louis v duchu a musel sa veľmi premáhať, aby sa pri tej predstave nerozosmial.
„Áno, pani Donnovenová?“ Učiteľka pri vyslovení jej mena ostala jemne zaskočená, presne ako pred chvíľou Zayn, no na rozdiel od neho nedala na sebe nič znať. Koniec koncov, Louis mal menný zoznam cestujúcich, určite si jej meno vyčítal odtiaľ.
„Nie je veľmi vhodné, aby bol Harry ubytovaný s vami, to je vám dúfam jasné,“ začala sladko, akoby nič, pritom celé jej vnútro kričalo, ako Harrym a Louisom pohŕda, a najradšej by s nimi nestrácala ani sekundu svojho drahocenného času. „Jeden by si mohol myslieť, že vy a on...“
„Žiadne ja a on sa nekoná,“ ostro ju prerušil a rozmýšľal, ako sa tak rýchlo roznieslo, že Harryho ubytoval u seba. Veď keď včera volal šéfke, nikto mu to nezobral, takže šanca, že by niekto odpočúval jeho hovor bola nulová. „Neviem síce, odkiaľ sa k vám tá informácia tak rýchlo dostala, ale čo som mal asi tak podľa vás robiť, keď ste mi to včera nijako neuľahčili? Nechať ho spať na recepcii? Alebo ho nechať na izbe s niekým, kto ho z duše neznáša len preto, že má z neho strach kvôli tomu, že je iný ako oni? Penzión je v tomto období vždy plne obsadený, voľnú izbu tu bez rezervácie nezoženiete. Dokonca aj tie dva podkrovné apartmány, čo sú po celý rok zväčša prázdne, sú teraz obsadené na dva týždne dopredu.“
„Pán Tomlinson, Harry je iba problémový a neprispôsobivý, preto s ním nechce nikto nič mať. Žiadna nenávisť v tom nie je,“ bránila sa Donnovanová. Louis žasol. Ako môže byť niekto tak zaslepený? Opäť to v ňom vrelo, ale ešte sa dokázal kontrolovať natoľko, aby nevybuchol a nezačal kričať.
„Milá pani, vy si hovoríte učiteľka? Harry je šikanovaný! A to len kvôli tomu, že je homosexuál. A je smutné, že som si to všimol ja, ktorý som ho videl hodinu v autobuse a už vtedy mi bolo jasné, že s tým chlapcom zrejme nie je niečo v poriadku, a nie vy, ktorá s ním trávite rozhodne oveľa viac času a musíte ho poznať lepšie, nakoľko ste jeho učiteľka! Takže prepáčte, pokiaľ toto odmietate pochopiť a prijať, naozaj sa s vami na tému Harry nemám o čom baviť. A mimochodom, o pätnásť minút nech sú všetci nastúpení na recepcii. Pekný deň želám,“ precedil Louis pomedzi zuby a nechal prekvapenú učiteľku stáť samú uprostred jedálne.
„Poď Harry, ideme na izbu,“ zdrapil za ruku šokovaného chlapca, ktorý naňho zíral s otvorenými ústami a ťahal ho von z jedálne. Už tam nemohol ostať ani chvíľu.
„Toto si nemal,“ hlesol Harry, keď za šokovaných výdychov opustili jedáleň. „Teraz budeš mať naozaj kvôli mne problémy.“
Áno, Louis si bol vedomý, že to tentoraz prehnal. Ale niekto predsa musel tým zabednencom otvoriť oči. Ako môžu byť takí slepí a prehliadať očividné?
„Netráp sa, Harry,“ otočil sa na kôpku nešťastia kráčajúcu po jeho boku. „Niekto im musel povedať pravdu. A lepšie neskoro ako nikdy, ver mi. Aj keď,“ vzdychol si, odomykajúc dvere izby. „Ak mám byť úprimný, začínam sa obávať, aké dôsledky bude mať tento výstup pre mňa po návrate do Londýna,“ mrmlal si skôr pre seba, ale keď videl Harryho vystrašený pohľad, prehrabol mu rukou vlasy a snažil sa ho upokojiť. „Ale aby bolo jasné, TY za nič nemôžeš, tak sa tým netráp, jasné?“
Harry sa už nadychoval, že mu niečo odpovie, ale keď si všimol Louisov prenikavý pohľad, radšej sa neodvážil namietať nič.
„Jasné,“ vzdychol a nasledoval Louisa do izby.
Komentáre
Prehľad komentárov
Už mi je jasné čo sa bude diať medzi žiakom a učiteľom. A zaujíma ma ako to bude pokračovať!
(nerozumiem aký to nadpis sem mám písať!)
Re: prečo nadpis
(padlý anjel, 26. 2. 2017 9:34)
pokračovanie konečne nahodené :-) a nepôjde o vzťah medzi učiteľom a žiakom, ale sprievodca - klient.
A do nadpisu komentáru nemusíš písať nič, stačí keď tam namiesto toho dáš len jednu medzeru a nič viac, príp. tam daj jednu, dve bodky, smajlíka, alebo čokoľvek podobné ;-)
prečo nadpis
(Latryna, 11. 2. 2017 5:07)