2. kapitola
„Zayn Malik, Peter a Andrew Moore, a Nick Grimshaw!“ zvolal Louis a čakal, kým k nemu predposledná skupinka príde, aby im mohol odovzdať kľúče od izby, ktorá bude na najbližší týždeň ich druhým domovom. Zostávala posledná izba a Louis začínal podvedome šípiť problém.
„Joshua Roberts, Liam Payne a Harry Styles! Izba číslo deväť,“ prečítal Louis zostávajúce mená. Harry a Joshua sa natiahli po kľúč v rovnakej chvíli a ich prsty sa nechtiac dotkli. Keď si Joshua uvedomil, čo sa stalo, vrhol sa na Harryho, chytil ho pod krk a a reval ako besný.
„Ty špinavý buzerant, čo si to dovoľuješ, dotýkať sa ma?“
Harry zvreskol a snažil sa vymaniť zo spolužiakovho zovretia. Ale so svojou postavou nemal proti svalnatému a o hlavu vyššiemu chlapcovi absolútne žiadnu šancu. Nebyť Louisa, ktorý pohotovo zakročil a odtiahol Harryho od spolužiaka, ktorý sa mu práve chystal vraziť päsťou do brucha, asi by to skončilo veľmi zle.
„Čo sa to tu, dopekla, deje? Si normálny? Veď si ho mohol zabiť! Hádam nebudete robiť scény kvôli jednému dotyku?“ vybuchol, zatiaľ čo mu Harry vzlykal za chrbtom a šúchal si boľavý krk..
Joshua, ktorý ešte stále predýchaval svoj hnev, naňho iba nenávistne zazeral.
„So Stylesom bývať nebudem! Okamžite mu nájdite inú izbu, inak sa budem sťažovať!“
„Je mi ľúto, ale žiadna voľná izba už nie je. Penzión je momentálne plne obsadený.“ Louis sa snažil znieť pokojne, ale pri pohľade na toho idiota sa mu triasol hlas od potláčaného hnevu.
„Mňa to nezaujíma. Ja s buzerantom odmietam byť v jednej miestnosti dlhšie ako je nutné, a spať už vonkoncom nie. Tak to láskavo nejako zariaďte!“ skríkol nahnevane, zhrabol kľúče a spolu s Liamom a Jamesom odpochodoval na izbu. Hneď za ním sa pobrali aj dvaja z učiteľov, ktorí sa doteraz tvárili, že nič z toho incidentu nevideli.
Louis absolútne nerozumel tomu čo sa deje. Nechápavo sledoval odchádzajúcich Harryho spolužiakov s učiteľmi v pätách a pohľadmi prebodával ešte stále prítomné učiteľky, nemo žiadajúc o vysvetlenie. Prečo nikto nezasiahol? To nechajú prejsť len tak, bez vyvodenia dôsledkov, akoby sa nič nestalo? Čo nevidia, že ten chlapec je z nejakého dôvodu šikanovaný?
„Čo sa tu, kurva deje?“ Louis už bol maximálne vytočený a prestával sa kontrolovať. Už bol svedkom rôznych výstupov nespokojných klientov, pri čom si vždy dokázal zachovať chladnú hlavu, ale takúto situáciu zažil po prvý krát. Toto už bolo priveľa aj naňho.
„Harry je problémový chlapec a k tomu všetkému neprispôsobivý, nikto s ním nechce byť,“ mykla plecom staršia učiteľka, no tvárila sa pritom až príliš znechutene.
„Problémový a neprispôsobivý... Somarina!“ prskal Louis, ktorý tušil, že je za tým oveľa viac ako sa na prvý pohľad zdá. Presvedčil ho o tom aj tón, s akým tá ženská vyslovila Harryho meno.
„V každom prípade ste videli, ako sa k nemu správajú ostatní študenti,“ ozvala sa smutne mladšia učiteľka, ktorá sa Harryho zastala v autobuse. Bolo na nej vidno, že by chlapcovi rada pomohla, ale staršia kolegyňa ju vraždila pohľadom.
„A čo ja mám teraz robiť? V penzióne už nie je voľná žiadna izba, aby mohol bývať Harry sám,“ vzdychol Louis viac-menej pre seba.“
„To už je váš problém, pán Tomlinson. Vy ste sprievodca, nie ja, tak tú situáciu vyriešte. Kolega sa snažil dať Harryho na izbu s najmenej problematickými chlapcami, ale ako vidíte, zdanie môže klamať,“ ozvala sa opäť staršia žena. Vzápätí vyzvala mladšiu kolegyňu aby ju nasledovala a jednoducho odišli, bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia, či ochoty pomôcť, zanechajúc Harryho a mladého sprievodcu samých, nech si ten problém vyriešia ako chcú.
Louis už bol zúfalý. Celá tá situácia mu nedávala zmysel. Nie je možné, aby bol Harry natoľko neprispôsobivý, že s ním nikto nechcel bývať. Veď v tom autobuse aj tu v penzióne celý čas len ticho sedel a držal sa ďalej od skupiny. Nikomu nič neurobil, teda ak nepočíta to nedorozumenie s dievčinou v autobuse a ten náhodný dotyk. A vtedy mu to došlo. Dotyk! Všetko je to o dotykoch. Tí ľudia nechcú aby sa ich Harry dotýkal. Ale prečo?
„Harry, čo sa deje?“ čupol si k chlapcovi sediacemu na sedačke na recepcii. Harry sa zachvel a hľadel naňho s obavou v očiach.
„Oni... Nenávidia ma.“
„To som si všimol. Ale prečo? Chcem počuť pravdu. Neverím tým kecom o neprispôsobivosti.“
„Lebo som iný,“ mykol plecom Harry.
„To je čo za blbosť? Každý sme predsa iný, nikto z nás nie je rovnaký. Takže, prečo to všetko?“
„Ja... Totiž... Páčia sa mi chlapci,“ hlesol Harry a sklonil hlavu. Nedokázal sa pri tom priznaní pozerať Louisovi do očí. Nechcel vidieť aj v jeho očiach ten odsudzujúci, znechutený pohľad. Hoci sa doteraz k nemu správal slušne, vedel, že nepotrvá dlho a bude ním pohŕdať aj on. Ako každý, kto sa dozvie o jeho orientácii. „Oni... Boja sa ma.“
Louis šokovane vytreštil oči. „Ty... si... homosexuál?“ vydýchol a naprázdno preglgol. Bolo to preňho prekvapivé zistenie. Ani nie tak fakt, že by sa Harrymu nepáčili dievčatá, ako skôr to, že to dokázal bez problémov priznať pred ním, cudzím človekom. No už tomu aspoň konečne začínal rozumieť. Harryho sa boja, lebo nie je ako oni. Myslia si, že hneď po niekom z nich skočí alebo čo? Trápni homofóbi...
„Buzerant. Oni tomu hovoria tak,“ šepol Harry smutne.
Louisovi vrela krv v žilách. To slovo z duše nenávidel. Sám sa s ním stretával niekoľko rokov a dlho mu trvalo, kým sa voči nemu obrnil. Nazvať buzerantom mladého chlapca, ktorý ešte nevie čo so sebou a zrejme sa vo svojej sexualite stále hľadá, je fakt úbohé. No vedomie, že je Harry homosexuál mu nevedomky vyčarilo úsmev na tvári.
Keď Louis dlho nijako nereagoval, odvážil sa Harry zdvihnúť hlavu, pripravený čeliť svojej nočnej more, ďalšiemu sklamaniu, ale to čo uvidel mu vyrazilo dych. Louis sa usmieval.
„Vy... vy ma neodsúdite? Nebudete ma nenávidieť? Ani sa nebojíte, že odo mňa niečo chytíte?“ sypal zmätený a šokovaný jednu otázku za druhou.
„Nie, ty trdlo,“ usmial sa Louis a nedokázal odolať nutkaniu prehrabnúť mu vlasy. „Mal by som sa báť?“ uškrnul sa. „To predsa nie je choroba.“
Harrymu viditeľne odľahlo a na tvári sa mu konečne usadil úsmev. Louisovi pri tom pohľade vyschlo v ústach a s hrôzou si uvedomil že sa kamarát v jeho nohaviciach začína prebúdzať k životu. Vedel, že má problém, preto musel svoje myšlienky odviesť iným smerom.
„Ale teraz musíme vymyslieť čo s tebou,“ vzdychol si a sadol si vedľa Harryho. Oprel sa lakťami o kolená a zovrel si hlavu do dlaní. „S tými chalanmi byť nemôžeš, to je jasné. Zlynčovali by ťa. K dievčatám ťa z pochopiteľných dôvodov tiež dať nemôžem, i keď im od teba nič nehrozí,“ žmurkol, na čo sa Harry krátko zachichotal, no ihneď zvážnel, lebo o jeho osude stále nebolo rozhodnuté.
„Musí existovať nejaké riešenie,“ mrmlal si popod nos Louis, zatiaľ čo si ho Harry nenápadne obzeral. Hoci cítil chlapcov uprený pohľad, nedal na sebe nič znať.
Áno, jedno riešenie tu ešte bolo. Ale bolo to veľmi riskantné, hoci sakra lákavé, musel uznať Louis. Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá. I Louis využil svoju poslednú pomyselnú záchranu, hoci dopredu poznal odpoveď na svoju otázku.
„Povedz mi, Harry, aký máš vzťah k svojim učiteľom, pánovi Beckovi a Davisovi?“
„Zlý. Neznášajú ma, tak ako ostatní. Sedia na mne,“ odvetil Harry bez emócii, akoby práve oznamoval, aké bude zajtra počasie. Tým potvrdil Louisovu obavu, že situácia je naozaj bezvýchodisková.
„Hm, tak ani tadiaľto cesta nepovedie,“ vzdychol si Louis a poškrabal sa na zátylku. Už ostávalo jediné riešenie. To posledné. Tak veľmi lákavé i nebezpečné zároveň.
Harryho oči sa naňho upierali s nádejou a on bojoval sám so sebou. Bil sa v ňom hlas rozumu a hlas srdca. Zaplavovala ho vlna nadšenia i paniky zároveň. Sám túto vojnu nevyhrá.
„Daj mi päť minút,“ vyskočil odrazu Louis zo sedačky akoby práve na niečo prišiel a zanechal nič nechápajúceho Harryho na recepcii samého. Musí existovať riešenie. A Conellová mu s tým musí pomôcť.
No už o pár minút sa vrátil naspäť, v podobnom rozpoložení v akom odtiaľ odchádzal, pretože nič nevyriešil. Krabička poslednej záchrany zlyhala. Takže sme tam, kde sme boli. Riešenie tejto bezvýchodiskovej situácie ostáva výlučne na ňom. A on rozhodne nenechá Harryho spať na recepcii. Niečo vymyslí, i keby mal preto zapredať dušu samému Luciferovi.
Pri pohľade na to, akú dôveru do neho zelenooký chlapec vkladá, zamračenie z jeho tváre zmizlo. Bolo rozhodnuté. Iná možnosť neexistuje. Šéfke to neskôr vysvetlí a bude veriť, že z toho nebude problém. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, vediac, že si práve teraz podpísal svoju vstupenku do pekla.
„Harry, vezmi si veci a poď za mnou.“
Paráda.
(Karin, 4. 1. 2018 21:08)