Choď na obsah Choď na menu
 


1. kapitola

11. 1. 2017

„Dobrý deň, v mene cestovnej agentúry CarCon Tour vás vítam a prajem vám príjemnú cestu. Volám sa Louis Tomlinson a budem vašim sprievodcom počas nasledujúceho týždňa. Za volantom sedí Marc, ktorého úlohou bude starať sa o našu bezpečnú jazdu. Na úvod sa vám chcem ospravedlniť za vzniknutú situáciu a moje meškanie, ale sám som ešte pred hodinou netušil, že dnes niekam pocestujem. Odvolali ma z pohodlia obývačky od práve odpískaného zápasu Realu Madrid. A teraz dovoľte niekoľko praktických informácií...“

Príjemný zamatový hlas mladého sprievodcu sa rozliehal autobusom a jeho oči popri tom skenovali dianie v autobuse. Na každom študentovi a učiteľovi spočinul jeho pohľad natoľko, aby si danú tvár zapamätal,  no na jednom mladíkovi sa zdržal o niečo dlhšie.  Sám nevedel prečo. Chlapec sedel sám, pri okne, niekoľko radov za vodičom a neprítomne hľadel z okna. Na hlave mal šatku, spod ktorej mu vykúkali pramene kučeravých vlasov, v ušiach mal slúchadlá a zdal sa byť stratený vo svojom svete. Zrejme vôbec nevnímal, čo sa okolo neho deje, lebo keď sa autobus konečne pohol, tak sa len vyplašene obzeral okolo seba. Keď si všimol Louisa, očervenel, rýchlo odvrátil pohľad a naďalej sa venoval pozorovaniu diania za oknami autobusu. Louis sa nad jeho správaním iba pobavene uškŕňal a viac to neriešil.

Po tom, čo oboznámil klientov so všetkými dôležitými informáciami, si sadol a vediac, že ho čakajú zhruba tri hodinky do prestávky, si vzal do ruky nedávno vyfasované materiály, aby sa oboznámil so svojou skupinou. Za normálnych okolností by na to mal dosť času pred vyzdvihnutím skupiny, no život Louisa Tomlinsona bol všetko, len nie normálny. Za tie roky, čo sprevádza, si už zvykol, že musí byť ako na špagáte a cez hlavnú sezónu si nič dopredu neplánovať. Lebo keď vypadne na poslednú chvíľu nejaký sprievodca, komu zavolajú ako prvému aby sa ihneď dostavil? Áno, jemu, aj to len kvôli tomu, že väčšinu roka býva v Londýne kvôli štúdiu na univerzite. A že tá dnešná situácia nebola posledná, o tom nebolo pochýb.

Z toho, čo si všimol počas príhovoru, usudzoval, že vezie partiu šestnásť, sedemnásťročných študentov, čo mu potvrdili aj materiály z cestovnej agentúry. Štyridsať študentov, zväčša chlapcov a štyria vyučujúci – dvaja muži a dve ženy, mali zaplatené dvoj, troj a štvorlôžkové izby s polpenziou v jednom z novších penziónov v okrajovej časti mesta. K mennému zoznamu cestujúcich bol pripojený aj rozpis rozdelenia jednotlivých izieb, vypracovaný jedným z učiteľov. Potešil sa, že mu ušetrili pár minút práce, no v tej chvíli ani zďaleka netušil, čo ho čaká po príchode do penziónu.

V dobrej viere, že má najbližšie dve hodinky pokoj, sa pohodlne oprel o okno a zatvoril oči. V noci toho veľa nenaspal, keďže Niall mal narodeniny a nasilu ho vytiahol do akéhosi pochybného podniku. Nemohol odmietnuť, lebo by si to blonďáčik mohol brať osobne. Narodeniny má predsa len raz v roku. Mnoho jeho kolegov sa spaniu v autobuse bránilo. Kvôli zodpovednosti za skupinu. Ale Louis sa nebál driemať. Vedel, že ak by sa niečo dialo, alebo by autobus zastavil, zobudí sa. Spánok v autobuse nikdy nemal hlboký, zobudil ho i ten najmenší pohyb v jeho okolí. Práve keď začínal upadať do driemot, vyrušil ho piskľavý dievčenský hlas.

„Daj preč tie smradľavé paprče, ty magor!“  Jej výkrik sprevádzal všeobecný smiech. Keď sa otočil, aby videl, kto dievčinu tak rozrušil, naskytol sa mu zvláštny pohľad. Chlapec, ktorý až doteraz pôsobil akoby nevnímal svoje okolie, zrazu stál a v celej svojej výške sa týčil nad vydeseným dievčaťom, sediacim na sedadle pred ním a práve sťahoval ruku z jej pleca. Šatku na hlave už nemal, a pohľad na jeho husté kučeravé vlasy vyrazil Louisovi dych.

„Mohla by si si to dať tichšie? Chcem si čítať a ruší ma to,“ pokojne ju požiadal a Louis ostal po druhý krát v krátkom čase prekvapený. Tentokrát hĺbkou jeho hlasu. Ešte nestretol chalana, čo by mal v takom mladom veku taký nízky, chrapľavý hlas.

„Mne je úplne u prdele, že si ty chceš čítať, blbečku, ja si budem počúvať hudbu tak hlasno ako ja chcem. A ešte raz sa ma dotkneš tými špinavými rukami, zabijem ťa!“ zhnusene sa otriasla dievčina. Chlapec si porazenecky sadol naspäť, čelom sa oprel o okno a opäť sa zahľadel von. Kniha ostala nedotknutá ležať na sedadle vedľa neho. Ten moment, ako i jeho nepozornosť využil chlapec sediaci dva rady za ním. Potichu sa priplížil k jeho sedadlu a sprevádzaný všeobecným tichým smiechom mu knihu zobral.

„Ááá, buzík nám chcel čítať povinnú literatúru!“ rozľahol sa autobusom jeho smiech, keď prekvapene hľadel na obálku knihy. „On sa vážne na výlete chcel učiť?! On je fakt magor!“

Kučeravý chlapec sa v momente odtrhol od okna, vyskočil a postavil sa do uličky, aby votrelcovi čelil tvárou v tvár.

„Vráť mi tú knihu, Malik!“ nenávistne zagánil na chlapca, o niečo málo vyššieho ako bol on sám, so snedou pleťou , havraními vlasmi a niekoľkodňovým strniskom. Jeho výzor bol sám osebe dosť hrozivý, no teraz, keď sa obaja chlapci vraždili pohľadmi, pôsobil priam strašidelne.

„Teba neučili prosiť?“ zavrčal vyšší chlapec a jeho ruka vystrelila dopredu, no nižší chlapec sa stihol uhnúť.

„Teba to tiež zrejme nenaučili, keď si berieš veci bez opýtania,“ odsekol tomu vyššiemu a inštinktívne sa prikrčil. Bolo zrejmé, že má strach.

„Styles, neser ma, lebo to oľutuješ. Ak tú knihu chceš, popros!!“ Autobusom sa ozvalo pískanie a smiech. Všetci boli zvedaví, ako sa situácia vyvinie. Tí dvaja mali medzi sebou konflikty často, ale málokedy priamo pred zrakmi učiteľov.

„Prosím, Zayn, vráť mi tú knihu!“ precedil cez zuby kučeravý chlapec a natiahol k spolužiakovi ruku. No ten sa len škaredo zasmial a knihu hodil dievčaťu sediacemu trochu ďalej. Tá komusi ďalšiemu a tak ďalej, až kniha skončila na konci autobusu. Toto už bolo na kučeravého chlapca veľa a so slzami v očiach si sadol na svoje miesto a schúlil sa do klbka. Nemal silu bojovať.

Louisovi ho bolo ľúto. Hlavne ho zarazilo, že prítomní učitelia sa na celú scénu pozerali nezúčastnene, akoby tam vôbec neboli, pritom sa im scéna odohrávala priamo pred ich očami. Aj slepý by musel vidieť, že to bola čistá provokácia hraničiaca so šikanou. Ale prečo sa k tomu chlapcovi správajú tak odporne?

„Ale už dosť! Zayn, vráť Harrymu tú knihu a sadni si na svoje miesto!“ ozvala sa mladá učiteľka presne v momente, keď sa Louis nadychoval, že niečo povie a zastane sa toho nešťastníka. Takže Harry. Harry Styles, nevdojak si pomyslel a celej situácii už nevenoval pozornosť.

Zayn naštvane pristúpil k Harrymu, knihu mu hodil na sedadlo a so slovami „Tu máš, Styles, zadrhni sa s ňou,“ sa vrátil na svoje miesto.

 

Autobus zastal na parkovisku pred benzínovou pumpou.

„Takže, mládež, urobíme si krátku prestávku. Komu treba na toaletu, tie sa nachádzajú na benzínke. Stretneme sa tu o dvadsať minút, tak skúste nemeškať. Nerád by som tu niekoho nechal,“ uškrnul sa, keď uvidel zdesené pohľady učiteľov.

Stojac vonku, fajčiac cigaretu a rozprávajúc sa so šoférom, jeho pohľad vyhľadal Harryho. Sám nevedel prečo ho ten chlapec zaujíma viac ako ostatní. Harry sedel v autobuse a až keď vystúpil posledný spolužiak, tak pomaly, šuchtavým krokom vyšiel von a so sklonenou hlavou mieril smerom k benzínke. Keď sa o pár minút vrátil, opäť nastúpil do autobusu a sadol si na svoje miesto, zatiaľ čo jeho spolužiaci ešte postávali vonku a užívali si posledné lúče zapadajúceho slnka. Louisovi to prišlo zvláštne, že taký mladý chalan sa stráni spoločnosti svojich spolužiakov, ale pripisoval to tomu nedávnemu incidentu v autobuse, hoci práve Zayna Malika nikde nevidel. A možno je len unavený ako on a chce si zdriemnuť.

„Prepáčte, Louis,“ vyrušila ho zo zadumania staršia učiteľka. „Kedy budeme na mieste?“

Louis si v duchu vzdychol. Toto bola jedna z otázok, ktorú neznášal a ktorú počúval počas tých rokov neustále. Kde sme? Kedy tam budeme? Prečo nejdeme rýchlejšie? Rokmi praxe sa však voči takýmto otázkam obrnil a svoje podráždenie nedal nijako najavo. Namiesto toho sa na učiteľku usmial.

„To záleží od stavu ciest, ale o také tri hodinky by sme tam mali byť,“ odpovedal jej a mal sto chutí sa opýtať na Harryho a na celú tú záležitosť so Zaynom. Ale jeho inštinkt mu našepkával, že to nie je najlepší nápad, že ona nie je tá najvhodnejšia osoba, ktorej by sa mal opýtať. Ona sa ho predsa nezastala. To sa radšej porozpráva s tou mladou, čo sa postavila na Harryho stranu. Síce dosť neskoro, ale predsa.

O desať minút Louis kráčal uličkou uprostred autobusu  a kontroloval počet cestujúcich.  Keď prechádzal okolo Harryho, chlapec bol opäť otočený k oknu. Z nejakého podivného dôvodu ho pri tom pohľade pichlo pri srdci, no nechcel sa vnucovať. Nebol jeho učiteľ. Vlastne mu nebol nič. Pri spiatočnej ceste však nedokázal odolať a pristavil sa pri ňom.

„Si v pohode?“ opýtal sa ho a chlapcom mierne trhlo. Zrejme nečakal, že sa mu niekto sám od seba prihovorí.

„Áno,“ šepol Harry a uprel vystrašený pohľad na mladého sprievodcu. Prečo sa mi prihovoril? Nepozná ma...

S Louisom sa v tej chvíli zatočil svet. Harry naňho hľadel bojazlivo, nevediac čo od neho môže čakať, no v jeho očiach bolo i tak niečo jedinečné, niečo, čo ešte u nikoho nevidel. Tie zelené oči ho úplne pohltili, až sa bál, že sa v nich stratí. A ten hlboký a smutný pohľad spôsoboval, že Louis strácal pevnú pôdu pod nohami. Teraz už vedel, prečo ho Harry podvedome zaujal už od prvého okamihu. Povzbudivo sa naňho usmial a so sebazaprením od neho odtrhol pohľad, aby sa vrátil sa na svoje miesto. No až do Edinburghu bol absolútne nesústredený a nedokázal dostať z hlavy ten smutný pohľad dvoch smaragdov.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 4. 1. 2018 20:47)

Tak hnusně se chovat to je děs.

nevšimla som si

(Latryna, 26. 1. 2017 6:33)

Až teraz som si všimla že ide o prvú kapitolu, takže spm zvedavá na pokračovanie!

Re: nevšimla som si

(padlý anjel, 28. 1. 2017 23:55)

to vôbec nevadí ;-) Ďakujem za komentár a pokračovanie je nahodené :-)

juj čo sem treba napísať?

(Latryna, 26. 1. 2017 6:30)

Zaujímavé, škoda len že koniec prišiel priveľmi skoro... Alebo bude pokračovať?