Choď na obsah Choď na menu
 


Spolu to zvládneme

4. 1. 2017

„Harry! To nemyslíš vážne?!“ neveriacky hľadela Hermiona na svojho priateľa a v tvári sa jej jasne zračili obavy zmiešané so šokom. Práve teraz pochybovala o duševnom zdraví svojho kamaráta viac ako obvykle. Keď jej Harry povedal, čo má v pláne, v prvom momente jej napadlo, že je to zlý vtip. No Harry nevyzeral na to,  že by si z nej chcel vystreliť. Ten blázon to zrejme myslí vážne.

„Ale to... To je samovražda, Harry. Ak ťa chytia...“ ani to len nedokázala dokončiť.

„Ja viem,“ hlesol Harry. „Ale nemám inú možnosť...“ Ani jemu sa do toho nechcelo, ale musel. Predstava, že pôjde dobrovoľne do Voldemortových pazúrov ho desila, no ak chcel dosiahnuť svoj cieľ a zistiť pravdu o svojich citoch, musel to skúsiť a zariskovať.

„Ale... To je... to je šialenstvo, Harry!“ vykríkla. Hlas sa jej zadrhával a v orieškovohnedých očiach sa jej leskli slzy. Harrymu trhalo srdce. Vidieť Hermionu plakať bola preňho nová, bolestná skúsenosť. Hermiona nikdy neplakala. To, že teraz roní slzy kvôli nemu a má oňho príšerný strach, znamenalo len jediné. Fakt je v totálnej prdeli. Ale nemohol inak... Jednoducho musel...

„Harry, ale prečo ty? To ho naozaj nemá kto iný vyslobodiť?

„Neviem,“ mykol Harry plecami. „Cítim, že sa o to musím pokúsiť ja. Zrejme mi na ňom záleží viac ako som si myslel,“ šepol, čím prvýkrát nahlas priznal niečo, čo sa za posledných pár mesiacov snažil vytrvalo ignorovať.

Sám nevedel, prečo mu na tom človeku tak veľmi záleží. Veď sa nenávidia, pre Merlina! Vládol v ňom totálny zmätok. Na jednej strane ho nenávidel, no na tej druhej ho k nemu niečo tiahlo. Sám nevedel čo. Keď sa dozvedel, že ho Voldemort drží v zajatí kvôli zrade, na jeho vlastné zdesenie sa ho to dotklo viac ako by sa patrilo. A potom ten sen o veľkom starom dome s množstvom tmavých chodieb a jeho trhané vzlyky a volanie Harryho mena. Bol zmätený. Vedel, že nenájde pokoj, kým za ním nepôjde a nepokúsi sa ho vyslobodiť.

Cítil, že je to správne rozhodnutie, že práve on je ten, čo to má urobiť, no zároveň  sa sám seba pýtal či je normálne, aby sa naňho všetci ostatní, na čele s Dumbledorom, vykašľali a nechali ho tam pokojne i umrieť.

Doliehala naňho vážnosť celej situácie a príšerne sa bál. Šanca, že to celé prežije, že ho pri tom nikto nechytí bola mizivá. Áno, šanca tu bola, ale pri jeho šťastí?

Zhlboka sa nadýchol, zozbieral všetky sily a pevne Hermionu objal.

„Vrátim sa,“ zamumlal jej do vlasov. „Ronovi nič nehovor, zabilo by ho to. Iba ak,“ zadrhol sa mu hlas a v hrdle mal obrovskú hrču. „Iba ak by som sa nevrátil...“

Musí ísť. Teraz alebo nikdy. Teraz, kým sa ešte vládze pohnúť, urobiť to, čo si predsavzal.

„Dávaj na seba pozor,“ zašepkala Hermiona so slzami v očiach.

 

Ukrytý pod neviditeľným plášťom a prútikom v ruke sa zakrádal tmavými, takmer pustými chodbami veľkého sídla a srdce mu bilo ako splašené. Bolo to presne ako v tom sne a už nepochyboval o tom, že je na správnom mieste. Zo stien sálal chlad a zavŕtaval sa mu pod kožu ako neľútostný nepriateľ a rozožieral jeho vnútro ako kyselina . Bola mu zima a okrem toho, že bol hladný, bol neskutočne vydesený. Keby nebol tak veľmi odhodlaný už predtým, asi by vzal nohy na plecia a utekal kade ľahšie. Ďakoval Merlinovi, že ho pred odchodom z hradu napadlo užiť upokojujúci elixír, ktorý potiahol zo Snapových zásob. Veril, že ho potom za to nezabije.

Pohyboval sa pomaly, pri každom zavŕzganí parkiet sa strhol, ten zvuk znel jeho vyostreným zmyslom ako výbuch bomby.

Na druhom poschodí sa mu zdalo, že niečo začul, tak zastal a napínal uši. Netušil, kde ho držia, ale bolo isté, že sa Voldemort postaral o to, aby ho dobre strážili. Musí si dávať veľký pozor. Našťastie myslel na všetko a zásobil sa rôznymi Weasleovskými vecičkami a Seamusovi potiahol zopár muklovských vybuchovačiek. Na odvedenie pozornosti by to malo stačiť.

Odrazu sa domom rozoznel výkrik a on zastal. Chytil sa za srdce, ktoré mu práve chcelo vyskočiť z hrude. Ten krik... Patrí jemu. Rozbehol sa ako zmyslov zbavený, neuvedomujúc si, že robí hluk, čím na seba zbytočne upozorňuje a už vopred svoju „záchrannú misiu“ odsudzuje na neúspech.

Keď začul z priľahlej chodby hlasy, zastal. Bol síce ukrytý pod plášťom, ale bál sa priveľmi priblížiť, aby ho náhodou nezacítili. Spoza rohu sledoval, ako z jednej izby vychádzajú dvaja smrťožrúti, ktorých nepoznal.

„Tak čo? Vtáčik stále nespieva?“ opýtal sa nízky, zavalitý muž s kapucňou na hlave.

„Nie, ale už veľa nevydrží. Ešte jedno, dve mučenia a vyklopí aj to, čo nevie,“ smial sa vysoký, tmavovlasý smrťožrút a v očiach mu nebezpečne blýskalo.

Harry sa zapotácal. Zalapal po dychu. Bojoval s nutkaním vyslať na tých dvoch nejakú kliatbu. Oni ho mučia... Jeho vlastní ľudia ho mučia len preto, že upadol vo Voldemortových očiach do nemilosti a ešte majú z toho zábavu. Jeho srdce zovrela ľadová ruka. Bolelo to. Nerozumel tomu pocitu, ale cítil, že jeho život sa pomaly mení.

Keď sa upokojil, zhlboka sa nadýchol, a potichu ako myška, so zatajeným dychom prešiel popri smrťožrútoch na opačný koniec dlhej chodby, kde hodil zopár výbušných Weasleyovských hračiek a počítal do troch. Keď sa chodbou rozoznel výbuch, utekal na vrchné poschodie a rovnaký zmätok spôsobil aj tam.

Smrťožrúti na stráži stuhli a rozbehli sa za zvukom. Na muža, ktorého mali strážiť, úplne zabudli. A to bola Harryho chvíľa. Kúzlom si otvoril dvere a vkĺzol dnu. Pri pohľade, ktorý sa mu naskytol, takmer omdlel.

„Profesor,“ hlesol a mal pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. „Čo vám to urobili?“ So zdesením hľadel na staršieho muža, ako sa zlomený a spútaný chúli v rohu miestnosti, na moľami prežratej deke a trasie sa, oblečený len v tenkej nočnej košeli.

„Potter, čo tu robíte?“ neveriaco, s rozšírenými očami naňho hľadel Severus Snape, keď sa Harry sčista-jasna zjavil v jeho „cele“.

„Ja... Prišiel som vás zachrániť, pane,“ povedal Harry, a snažil sa pôsobiť vyrovnane. No opak bol pravdou. Celý sa triasol, keď sa k nemu približoval.

„Vy?“ posmešne si odfrkol Snape. „Tak to tu zomrieme obidvaja. Bravó, Potter.“

Harry sa uškrnul. Ani v takej chvíli nestratil svoj povestný sarkazmus. Nie je na tom teda až tak zle, ako vyzerá, uľahčene si vydýchol.

„Áno, ja,“ pevne povedal a dúfal, že ho nezradí hlas. „A odídem odtiaľto iba s vami.“ Kľakol si k nemu a snažil sa rozviazať povrazy, ktorými bol muž spútaný. Išlo mu to však veľmi ťažko, lebo sa mu triasli ruky a znervózňoval ho samotný majster elixírov. Takto blízko mu ešte nikdy nebol. A už vôbec sa ho nikdy takto nedotýkal. Každý, i len letmý dotyk so Snapovým telom v ňom spôsoboval celú búrku pocitov. Lomcovalo ním vzrušenie, strach, no i zmätok. Srdce mu bilo až niekde v hrdle a po celom tele mu prechádzali zimomriavky.

Snape naňho nechápavo hľadel a snažil sa pochopiť, prečo ten chlapec riskuje život preňho. Preňho, Severusa Snapa, ktorý ho celé roky iba ponižoval a nemal preňho pekné slovo. Aj to iba preto, lebo sa desil toho, čo k tomu chlapcovi cítil. Toho, aký vplyv naňho Harry Potter mal. Nie, nezaslúži si, aby zomrel kvôli nemu.

„Potter... Neblbnite a odíďte odtiaľto,“ povedal, no nie veľmi presvedčivo, na čo sa Harry uškrnul.

„Povedal som, že bez vás odtiaľto neodídem. Buď tu zomrieme spolu, alebo sa obaja zachránime,“ usmial sa Harry a hľadel mu priamo do očí.

Pri zmienke o spoločnej smrti sa Snape zachvel. No navonok na sebe nedal nič znať, len znechutene pretočil očami akoby chcem povedať: Potter, vy ste taký idiot... Už v tom mal prax. Už niekoľko rokov potlačoval svoje city pre Harryho dobro a namiesto toho, aby sa naňho pri prvej príležitosti vrhol, neustálym šikanovaním ho od seba odháňal.

„Prečo to všetko robíte?“ spýtal sa Harryho a prepaľoval ho očami.

Harrymu vyschlo v krku. Srdce mu splašene bilo a mal pocit, že mu vyskočí z hrude. Nedivil by sa, keby si to Snape všimol. Naprázdno preglgol a pozbieral všetku odvahu. Meral sem takú diaľku. Dobrovoľne sa vystavil smrteľnému nebezpečenstvu. Už nemá čo stratiť. V najhoršom ho len vysmeje. Zhlboka sa nadýchol a upokojil rozbúrené emócie.

„Ja,“ habkal a sklopil zrak. Nedokázal sa mu pri tom pozerať do očí. Nie, inak by to svoje priznanie nezvládol. Len pohľad do jeho hlbokých, čiernych očí spôsoboval, že sa mu prudko rozbúchalo srdce a podlamovali kolená. „Záleží mi na vás,“ zamumlal, pohľad stále upretý do zeme. „Ja... Ja... Mám vás... rád,“ povedal takmer nečujne.

Severus Snape mal pocit, že sníva. Neveril svojim ušiam. Harrymu Potterovi na ňom záleží? Čo sa svet už načisto zbláznil? Začala v ňom klíčiť nádej. Teraz alebo nikdy. Ak tu majú spolu umrieť, nech to stojí za to.

„Harry?“

Harrym trhlo. Zdvihol hlavu a zmätene hľadel do tváre svojho profesora. On ho oslovil krstným menom? Jedno prekvapenie však vystriedalo druhé, keď si šokovane uvedomil, že Severus Snape sa naňho usmieva a v jeho pohľade sa zračí... láska? Nerozumel tomu. Na malý moment, zlomok sekundy mu napadlo čo ak v tom nie je sám, a Snape bojuje s podobným zmätkom v hlave a srdci. Vzápätí tú myšlienku zavrhol. Nie je možné, aby mal on, Harry Potter také šťastie.

„Čo bude s tými putami?“ vytrhol ho z myšlienok Snapov netrpezlivý hlas.

„Ach, áno, jasné,“ habkal a pomocou prútika zlomil kúzlo. Akonáhle bol Snape voľný, zmocnila sa ho panika. Bila sa v ňom túžba srdca byť tomu mužovi bližšie, s volaním rozumu, aby odtiaľ zmizol kým je čas a zachránil sa. Zároveň však vedel, že sám odtiaľ neodíde. Nedokáže to. Keď už sa rozhodol ísť do jamy levovej, vytrvá s ním do konca. Kľačal pri ňom na zemi a srdce mu splašene bilo. S vypätím síl odolával nutkaniu sa na muža vrhnúť a urobiť to, po čom už dlhšie podvedome túžil.

„Profesor... Ja...“ Odrazu stratil reč. Snape si to veľmi dobre uvedomoval a tešil ho ten pocit moci ktorý nad ním má. Sťažka sa pozviechal a približoval sa čoraz bližšie. Harry ani nedýchal. Premáhal nutkanie zbabelo cúvnuť. Keď už bol Snape tak blízko, že sa dotýkali nosmi, zavrel Harry oči. Aj sa bál nadýchnuť, že niečo pokazí. V duchu sa modlil aby sa mu Snape teraz nevysmial kvôli jeho naivite. Vyšiel síce s kožou na trh, ale odmietnutie by asi nezniesol.

Keď ucítil mäkké teplé pery na tých svojich, zalapal po dychu. Automaticky pootvoril ústa a bozk opätoval. Netrvalo dlho a sám Harry bozk prehĺbil. Spočiatku nevinný bozk sa zmenil na vášnivú hru jazykov, túžbu dobyť územie toho druhého. Harry bol ako v tranze a konečne sa cítil šťastný. Teraz už vedel naisto, že prísť sem bolo to správne rozhodnutie. Že to, čo cítil v prítomnosti toho muža nebolo náhodné. A už mu dávali zmysel aj profesorove občasné pohľady, ktoré po Harrym občas nenápadne hádzal. Ako ho len mohol ešte donedávna nenávidieť?

Po tejto chvíli túžil Harry podvedome už nejaký čas, no zároveň ho tá predstava desila. To, že sa mu páčia muži, vedel už dlhšie a dosť dlho mu trvalo kým sa cez to preniesol a akceptoval to ako niečo normálne, ale že ho priťahoval práve Snape, to už bola silná káva. Najhoršie bolo to, že sa nemal komu zveriť, bál sa, že by ho nepochopili ani Ron s Hermionou, ktorým sa zatiaľ so svojou orientáciou nepriznal. Hoci, ako poznal Hermionu, tá určite niečo tušila, lebo si ho nie raz skúmavo obzerala, keď na Snapa zíral vo chvíľach, keď si myslel, že ho nikto nevidí. Teraz tu však boli iba oni dvaja. Už sa nedokázal kontrolovať a udržať svoje emócie na uzde. Vložil do toho bozku všetky doteraz potláčané emócie, túžby, pocity . Ak tu má zomrieť, nevedel si predstaviť lepší koniec... Túžil otvoriť oči a hľadieť Severusovi Snapovi pritom priamo do očí, ale bál sa. Bál sa toho, že ak ich otvorí, kúzlo toho okamihu sa pokazí. Namiesto toho natiahol ruky pred seba a Snapa objal. Skôr by sa dalo povedať, že ho drvil v objatí, ako keby ho už nikdy nechcel pustiť. Telo druhého muža sa poddalo a objatie opätovalo.

„Spolu to zvládneme, Harry,“ počul zašepkať zamatový hlas a v duchu sa usmial. Áno, spolu to zvládnu.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Strong blood stress

(ABloombogCop, 9. 10. 2018 4:32)

Compression est comment poupe votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur essence pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque age votre manque de sensibilite bat, il pompe le sang tout au long vos arteres a la vacances de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/tadalafil-prix-belgique-maroc/

Paráda.

(Karin, 29. 12. 2017 23:39)

Moc pěkné.

Re: Paráda.

(padlý anjel, 5. 1. 2018 23:58)

Ďakujem :-)

====

(weras, 5. 1. 2017 11:35)

Každá nová povídka s tímto párem mě opravdu potěší. Ta tvoje,i když je fajn,pro mě postrádá logiku. Harry se rozhodne,i když s hrůzou,že půjde vysvobodit Severuse ze zajetí. Pomohl mu při tom jeden sen,dobře,ale jak se do toho domu dostal,kde a jak ho našel,to jsme se nedozvěděli.Dobře,všechno probíhá,je to napínavé,Harrymu se podaří k Severusovi dostat. Pozornost od sebe odláká výbušnýma kuličkama. Takže všichni vědí,že se tam dostal někdo cizí. A co udělá Harry? Místo toho,aby se Severusem okamžitě zmizeli,začnou si povídat,jak v restauraci při kávě.Sice to skončí dobře,jsou si v náručí,ale nepochybně za chvíli mrtví,protože za tu dobu už je museli zákonitě objevit. Promiň mi tuto drsnou kritiku,ale mohlas je odtud dostat a potom přidat to ostatní. Potom už by ta povídka neměla chybu. Ale moc doufám,že budeš dál psát. Autorů snarry totiž není moc.

Re: ====

(padlý anjel, 5. 1. 2017 17:30)

uznávam, na prvý pohľad to môže pôsobiť trošku chaoticky. A práve tu som nemala potrebu zdôrazňovať každý detail, ale nechala som veľa vecí otvorených, na domyslenie... Ten dom Harry videl v sne a predpokladajme, že ho poznal, alebo mal aspoň zopár tipov, kde by mohol mať sám veľký Pán Zla svoje sídlo. A to, že v sídle je narušiteľ, určite zistili veľmi rýchlo, ale nemuseli vedieť kde sa nachádza? V tom šoku z narušenia im nemuselo dôjsť, že Harry je pri Severusovi. Hlavne keď Harry spôsobil zmätok aj na druhom poschodí, takže im mohlo nejaký čas trvať kým to všetko skontrolovali. No a to, že skončili v náručí namiesto úteku? Nu, to je Harry, nie? :-D
V pohode, ja sa nehnevám, s odstupom času (táto jednorázovka bola napísaná pred niekoľkými mesiacmi) si uvedomujem, že som pár vecí mohla dotiahnuť lepšie, ale už to nechcem prepisovať, nerada totiž prerábam niečo čo som napísala buď pod vplyvom istým emócií, alebo prosto preto, že som to tak cítila.
A neboj sa, určite neplánujem prestať písať ;-)
Ďakujem za komentár a tvoj názor :-)